Svadobné šaty

Mladá nevesta krátko po svadbe zomrela. Aj takéto príbehy ukrývajú biele šaty

Dvesto svadobných šiat, dvesto rôznych príbehov, ktoré stoja za to si vypočuť. Rozsiahla zbierka tohto výnimočného odevu pokope môže na každého pôsobiť inak – prekvapivo, radostne, no občas i skľučujúco. Sympatická etnografka im doslova vdychuje nový život.

Svoj domov premenila na múzeum svadobných šiat. Tie sú samé o sebe len krásnym a hodnotným predmetom, avšak zaujímavé sú predovšetkým svojím príbehom. Práve tie odkrýva sympatická etnografka Jana Mládek Rajniaková, ktorá žije v dedinke Iňa (okr. Levice) a zberateľstvu svadobných šiat sa venuje už takmer desať rokov. Najstaršie pochádzajú z roku 1928. Ku zbieraniu šiat sa dostała iba náhodou, spočiatku išlo o rodinné svadobné šaty, ktoré mala doma odložené z vlastnej svadby, po mame i starkej.

“Neskôr som sa za nimi začala obzerať ja sama, vyhľadávať ich a pýtať sa žien tu v okolí, na ulici i v rôznych dedinách, či náhodou nevlastnia takéto šaty. Avšak v momente, keď sa rozkríklo, že ich zbieram, čomu dopomohli aj sociálne siete, tak ženy začali oslovovať priamo mňa s tým, že nejaké majú a rady by mi ich podarovali,” približuje.

V jej zbierke aktuálne nájdeme presne 195 šiat, približne 83 závojov, rukavičky, ale i pánske obleky. Trendy a vkus v odievaní sa podľa zberateľky v priebehu rokov postupne menil. Vysvetľuje, že 50. roky sú charakteristické látkovou jednoduchosťou, to znamená, že ženy si svadobné šaty šili z toho, čo bolo dostupné. Napríklad, po vojne boli obľúbené tzv. padákové svadobné šaty ušité z nájdených vojenských padákov.

Ďalej 60. roky sú zase veľmi kreatívne v rámci svadobnej módy, pretože sa tam nachádzajú šaty od veľmi krátkych cez šaty po kolená až po zem, šaty sú z rôznych materiálov a farieb. Strihy môžu byť splývavé rovné alebo od pása rozširované. 70. roky sú zasa typické svojou farebnosťou a príznačný je aj klobúk, ktorý nahradil závoj. 80. roky sú zas charakteristické dvojitou módou – do prvej polovice sú šaty splývavé, rovné a jednoduché a od polovice máme šaty bohaté a nariasené. Tým sú rovnako špecifické aj 90. roky, kde sa preniesla móda tortových, nariasených, vymašličkovaných a ozdobených šiat.

Avšak postupom času sa nemenili iba trendy, ale aj veľkosti. “90 percent svadobných šiat z tejto zbierky sú na moju postavu – pre priblíženie mám 157 centimetrov a 43 kg, čiže mám veľký problém ich obliekať aj na figuríny. Pri poslednej výstave v Bytči v sobášnom paláci museli pristúpiť k tomu, že polystyrénové figuríny orezávali z pliec, aby im tieto šaty mohli vôbec obliecť. Máloktoré je možné obliecť na konfekčnú veľkosť 36-38,” ozrejmuje etnografka.

Bude o ne dobre postarané Všetky šaty si vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Už v momente keď sa k novej majiteľke dostanú, tak automaticky prebieha obhliadka, či ich netreba niekde zašiť, alebo či netreba na nich niečo opraviť. Ďalej prechádzajú praním, lebo mnohé sú desaťročiami zažltnuté, zasivené, zaprášené a častokrát boli nevhodne uložené, takže aj to sa na nich odzrkadľuje, potom prebieha evidencia a uskladnenie.

“Momentálne mám však šaty uskladnené v jednej miestnosti doma, ale tým, že je ich toľko, pýtajú si väčší priestor a to je taká výzva pre mňa do budúcna, nájsť im nejaký adekvátny,” hovorí Rajniaková, ktorej mnohé ženy píšu, že by si rady svadobné šaty aj zapožičali, ale bohužiaľ, tie nepožičiava. Sú pre ňu totiž už historickým kúskom a preto ich nevníma ako vhodné na požičanie, môže sa s nimi predsa čokoľvek stať a tiež má za ne aj určitú zodpovednosť.

“Vždy keď ich prevezmem ako dar od majiteľky, tak sa tým zaviažem, že o ne bude dobre postarané, a že im dám druhý život v podobe výstavy alebo ďalšej propagácie. Ale čo som ochotná, pokiaľ sa nájde nejaký šikovný kreatívec alebo krajčír, ktorý by vedel tieto šaty prekresliť a ich strihy preniesť na súčasný materiál, nebudem s tým mať najmenší problém,” vysvetľuje zberateľka.

Príbehy, ktoré sa zachovali Tá zbiera k jednotlivým kúskom tohto odevu aj ich príbehy, ktoré sú častokrát úsmevné, ale naopak i smutné. “Mám tu napríklad svadobné šaty pani, ktorá krátko po svadbe zomrela – jednoduchá operácia slepého čreva nedopadla dobre. Zostali po nej dve malinké deti, ročný a dvojročný chlapček,” pripomína Jana Mládek Rajniaková.

Keď sa zas pozrie na iné šaty, napadá jej ďalší príbeh. Otec majiteľky týchto šiat bol ešte v 70. rokoch tlmočníkom v jednej veľkej továrni a svadobné šaty si ušila z látky, ktorú jej priniesol z Rakúska. Chcela mať cirkevný sobáš, ale v tej dobe cirkevný sobáš dcéry továrenského tlmočníka nebol možný. Práve preto mala tajný sobáš večer o ôsmej v kostole a aj samotné šaty jej šila krajčírka tajne po večeroch. Na tejto svadbe nevznikla ani žiadna fotografia.

“Ďalší pár mal zas svadbu v piatok, lebo manžel hneď na druhý deň odchádzal na kvalifikačný zápas v rámci Olympijských hier do Mníchova – bol totiž olympijským reprezentantom a neskôr aj priniesol medailu,” hovorí s úsmevom.

Tiež má vo svojej zbierke svadobné šaty, ktoré doniesol brat z Kanady v 70. rokoch svojej sestre. Legálnou cestou odišiel a sestra ho po niekoľkých rokoch čo tam žil, poprosila, či by jej nejaké poslal. A on napriek tomu, že ju asi 5 rokov nevidel, podujal sa na túto úlohu a šaty jej nechal na mieru ušiť a poslal jej ich. No aj keď už mala týždeň pred svadbou, tieto šaty sa k nej stále nedostali, pretože ich zadržali colníci v Košiciach.

“Napokon jej mama zobrala sobášny list z civilného sobáša, precestovala vlakom asi 130 km do Košíc, ukázala colníkom sobášny list, donútili ju krabicu z Kanady otvoriť a naozaj tam boli tieto šaty. Tak ich vzala a utekala domov za dcérou, aby sa mohla vydať. Majiteľka šiat spomínala najmä na to, aké úžasné bolo, že jej šaty sedeli ako uliate a brat ju mal stále v oku aj po rokoch,” dodáva s úsmevom.

mindpress ©

Fotogaléria: