Pravda o pacientoch

Pravda o pacientoch, ktorí majú Covid: O drsnej realite prehovoril primár zo Žiaru nad Hronom Štefan Paľúch.

Diakon a zároveň primár oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny v nemocnici v Žiari nad Hronom Štefan Paľúch pôsobí ako lekár už takmer 30 rokov a aktuálne sa stará aj o pacientov s ochorením Covid-19. Tvrdí, že nikdy nezažil tak náročné obdobie, v akom sa nachádzame v súčasnosti. O tom, čo sa deje s pacientom po privezení do nemocnice, čo vníma ako najväčší problém a prečo každému radí dať sa zaočkovať, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

  Okrem toho, že ste diakonom, ste primárom oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny a staráte sa aj o covid pacientov. V čom nastali v rámci vašej pracovnej činnosti počas pandémie najvýraznejšie zmeny?

Momentálne fungujeme v takom režime, že máme covid oddelenie (OAIM), kde sa nachádza 5 lôžok a samozrejme musíme robiť aj necovidových pacientov, preto máme pripravené ventilátory aj v rámci jednotky intenzívnej starostlivosti chirurgického oddelenia, kde sú pripravené ďalšie 2 lôžka pre intenzivistických pacientov. Ľudia sa preto nemusia báť, že by sa pre aktuálnu covid situáciu nedostali k tejto starostlivosti. Zmenou je teda aj to, že máme oveľa viac práce. Na covid áre máme v podstate takmer permanentne plne obsadené lôžka. Okrem pacientov z našej spádovej oblasti, ktorá je samozrejme dosť veľká, prijímame v rámci výpomoci aj tých z iných oblastí. Mali sme napríklad pacientku z Čadce, Martina, Krompách i z Nového mesta nad Váhom.

  Počas vášho dlhoročného pôsobenia ste sa už určite stretli s rôznymi ťažkými prípadmi. V čom je to ale iné u pacientov s ochorením Covid-19? Čím je toto ochorenie špecifické?

 Tým, že ide o nové ochorenie, ktoré sme doteraz nepoznali, dovolím si tvrdiť, že všetko je pre nás nové. Je pravda, že počas prvej a druhej vlny sme sa naučili veľa vecí čo sa týka liečebných postupov, liekov a podobne, takže o to je to teraz ľahšie. Naopak zas náročnejšie tým, že pacientov je jednoducho viac, sú v oveľa ťažšom stave ako predtým a žiaľ aj mortalita je vyššia. Toto sú nové veci, s ktorými sa stretávame. Tiež sa k nám dostávajú aj mladší pacienti a treba zdôrazniť, že k dnešnému dňu sme na našom oddelení mali sto percent neočkovaných pacientov. Na umelej pľúcnej ventilácii nebol ani jeden jediný pacient očkovaný.

 Čo sa deje po tom ako vám privezú nového pacienta s týmto ochorením? Aký je priebeh?

Sú dve možnosti – buď sa k nám pacient dostáva zvonku, kedy už môže prísť zaintubovaný, to znamená, že ho rovno napájame na umelé pľúca a robíme ďalšie úkony. Prípadne nás informujú kolegovia z covid oddelenia, že stav pacienta sa zhoršil a vtedy už intubujeme priamo na covid oddelení alebo potom na našom. Napájame ho na umelé pľúca, uvádzame ho do umelého spánku, zaisťujú sa veľké cievne vstupy a zahajuje sa komplexná liečba vrátane antibiotík, v niektorých prípadoch liekov na podporu činnosti srdca, dávame pacientom kortikoidy, polyvitaminóznu liečbu, používame rôzne lieky na podporu imunity alebo ďalšie, ktoré potrebuje. Takto sa lieči niekoľko dní, využívame aj zmenu polohy, to znamená, že pacientov otáčame z polohy na chrbte do polohy na brucho, v ktorej sú 24 hodín a potom naspäť. Toto robíme v niekoľkých cykloch po sebe, aby sme odľahčili pľúca, pretože ak pacient leží na chrbte, tak to tkanivo je stláčané a tým pádom nie je prevdzušnené. Po niekoľkých dňoch, pokiaľ sa pacient zastabilizuje a stále nie je odpojiteľný od umelých pľúc, pristupujeme k tzv. tracheostómii, to znamená, že sa mu robí otvor na krku, cez ktorý doň dýchajú prístroje. Ďalej sa snažíme vyviesť ho z umelého spánku a rozdýchavať, aby zahájil dýchanie on sám.

Musí to byť nielen pre pacientov, ale i personál fyzicky i psychicky nesmierne vyčerpávajúce…

Môžem s plnou vážnosťou povedať, že som nikdy nezažil tak náročnú situáciu a tak ťažkú dobu, akú prežívame teraz. Jednak množstvom pacientov, ale na to sme boli aj celkom zvyknutí, pretože ich bolo vždy dosť. Predtým sme však fungovali v systéme, že sme pracovali, pacientov sme liečili, vyliečili sme ich a poslali späť do života. Samozrejme, aj vtedy niektorí zomierali, no nebolo to v takom množstve, ako je to teraz. Táto infekcia je veľmi zákerná a ťažko zvládnuteľná práve v tom, že pacienta liečite, venujete mu veľmi veľa času a energie, sú to dni a noci, pretože samotná liečba je dlhá a veľakrát sa žiaľ stane, že celé vaše úsilie vyjde na zmar, pretože ten pacient vám aj tak zomrie. Tu je náročné, frustrujúce až deprimujúce to, že napriek tomu obrovskému úsiliu, je výsledok aj tak zlý. Musíme tiež robiť s príbuznými, venovať sa im, všetko im vysvetľovať, povzbudzovať ich. Je to náročné aj fyzicky, pretože stavy, s ktorými sa tu stretávame, sú naozaj ťažké, ale je to náročné aj na psychiku. Situácia je všade veľmi zložitá a vážna. Mám pocit, že ľudia vonku si to stále neuvedomujú, alebo nechcú uvedomovať, že to nie je žiadna „chrípôčka“ ani nachladnutie, ale ide o zákerné ochorenie, ktoré dokáže tak poškodiť pacienta, že mu doslova zlikviduje pľúca. Ten človek jednoducho nemá čím dýchať a musí zomrieť. Iná možnosť tam nie je, pretože dýchanie je jedna zo základných životných funkcií popri krvnom obehu a ak nám pľúca nefungujú a nemáme čím dýchať a pľúca sú zničené, tak je to fatálne.

 O akých vekových kategóriách pacientov sa môžeme predovšetkým baviť? Spomínali ste, že sa to dotýka aj mladších ročníkov.

Asi najčastejšia veková skupina je od 55 do 70 rokov, ale najmladší pacient, ktorý počas tretej vlny žiaľ zomrel tu na našom oddelení, mal len 43 rokov. Najstarší mali cez 70 rokov, čiže to spektrum pacientov je naozaj široké. Treba si ale uvedomiť, že sa to dotýka aj nízkych vekových skupín, lebo 43 ročný človek je naozaj mladý. Nebol vôbec chorý, nemal žiadne komplikujúce ochorenia, iba bol obéznejší a žiaľ svoj boj s touto chorobou prehral.

 Ako dlho zostávajú s týmto ochorením v nemocnici mladší pacienti v porovnaní s tými staršími?

Samozrejme, že mladší pacienti to znášajú ľahšie, pretože väčšinou nemajú iné komplikujúce ochorenia, ale stále zdôrazňujeme, aj keď sa rozprávame s inými ľuďmi, nie je to záruka toho, že by choroba nemohla až smrteľne postihnúť mladšieho človeka. Pretože sa stále aj v rámci verejnosti šíri taký názor, že je to choroba starých ľudí, chorých a tých, ktorí majú rôzne komplikujúce ochorenia, avšak to nie je pravda. Je to ochorenie, ktoré ohrozuje každého jedného človeka, len s tým rozdielom, že starší ľudia s pridruženými ochoreniami, sú, dá sa povedať, takmer s istotou odsúdení na smrť. Organizmus skrátka nemá šancu zvládnuť to. To ale neznamená, že na Covid-19 nemôže zomrieť mladý a dovtedy úplne zdravý človek.

 Sú tieto úmrtia väčšinou náhle alebo práve naopak? Je to v niektorých prípadoch už dopredu jasné?

 Je to veľmi individuálne, pretože niekedy naozaj môže dôjsť aj k náhlemu úmrtiu. Pri liečbe, ktorú podávame, kam patria aj lieky určené na zabránenie zrážaniu krvi a tvorbe embolických príhod, môže sa stať aj to, že pacient aj napriek tejto liečbe dostane embóliu a vtedy zomiera náhle. Ale stav väčšiny pacientov, ktorých sme tu mali, sa zhoršoval postupne. Nejakú dobu sa javili, že sú na tom lepšie, ale po istom čase sa “zlomili” a už potom sa uberali zlou cestou. Väčšina prípadov je taká, že pacienti postupne spejú k zlému záveru, pretože sa vyčerpajú rezervy organizmu, ktoré možno pacient dovtedy mal. Preto je aj veľmi dôležité, aby sa dostali do nemocnice čo najskôr. Máme skúsenosti už aj z druhej vlny a je to tak aj teraz, že mnohí sa liečia doma, berú rôzne lieky, často sa liečia nesprávne a tým pádom strácajú čas. Veľakrát, keď sa dostávajú do nemocnice, už môže byť neskoro a hoci je tu vždy snaha o záchranu pacienta, môže to skončiť veľmi zle.

  Kedy predpokladáte, že nastane situácia, že sa budete musieť z dôvodu obmedzených kapacít rozhodovať medzi pacientmi a vyberať tých, ktorí majú reálnu šancu prežiť?

 To sa deje už aj teraz a nie je to nič nové ani tajné. Dokonca boli pripravené aj dokumenty v rámci ministerstva zdravotníctva, kde sa naozaj robia určité skórovacie systémy a vyberajú sa pacienti, ktorí majú reálnu šancu na prežitie, pretože čím má pacient vyšší vek a čím viac chorôb, tak jeho šanca na prežitie je o to nižšia. Ako som spomínal, my sme odliečili aj pacientov z iných nemocníc, čiže presuny sa robia a výber pacientov takisto.

  Čo vy považujete za primárny problém v súvislosti s liečbou Covid-19?

 Ani nemocnice sa nedajú nafukovať donekonečna a veľkým problémom je najmä chýbajúci personál. Darmo budeme mať nakúpené desiatky a stovky ventilátorov, keď ich nemá kto obsluhovať. Liečiť pacienta, čo sa týka umelej ventilačnej podpory, nie je nič jednoduché. Na to musíte mať niekoľkoročnú prax, aby ste s týmto prístrojom vedeli robiť. Nie je to len o tom, že ho zapnem a vypnem. Sú tam rôzne ventilačné podpory, ventilačné režimy, je tam strašne veľa faktorov a parametrov, ktoré treba ovládať. Takže toto je ten veľký a vážny problém – chýbajú lôžka ako také a najmä personál, pretože personál je už z toho všetkého unavený, mnohí odišli, niektorí ľudia sú nakazení a tí, ktorí sme tu a pracujeme, tak už ideme nadoraz a niekedy už máme toho dosť.

  Prekonali ste vy osobne toto ochorenie? Aký malo priebeh u vás?

 Áno, ja som prekonal covid v januári po prvej dávke očkovania. U mňa to malo ľahší priebeh a myslím si, že tam zohralo veľkú úlohu práve očkovanie, ale žiaľ som nestihol druhú dávku, takže nebolo vytvorené ešte dostatočné množstvo protilátok. Som ale presvedčený, že aj vďaka tomu to dopadlo celkom dobre. Tri dni som mal teploty, čo ma asi najviac trápilo bol úporný kašeľ, kvôli ktorému som nemohol v noci spávať, no postupne to prešlo. Avšak pozorujem u seba zníženú výkonnosť, nie je taká aká by mala byť alebo aká bola predtým, takže isté stopy to zanechalo a myslím, že asi aj natrvalo.

 Obávate sa toho, že sa môžete pri práci nakaziť a následne tak ohroziť aj vašich blízkych či rodinu?

Určite, obavy sú tu vždy. Našťastie, tu sme všetci lekári zaočkovaní už tromi dávkami a vieme, že aj keby sme sa nakazili, priebeh by nebol taký dramatický, aký by mohol byť bez očkovania. Preto používame všetky ochranné prostriedky a dávame si veľký pozor. Aj keď dnes už tie stretnutia nie sú také intenzívne ako kedysi, každý veľmi zvažuje či niekam pôjde alebo sa s niekým stretne, pretože už vieme čo to obnáša.

  Spomínali ste, že sto percent pacientov u vás je neočkovaných. Rozprávate sa s ich blízkymi o očkovaní alebo sa ich snažíte prehovárať?

 Áno, snažíme sa to vysvetľovať najmä príbuzným. Až vtedy, keď sa k nám dostanú ich najbližší, vtedy si začínajú uvedomovať, že to mali možno riešiť inak a mali sa dať očkovať. Ale žiaľ v tom štádiu, keď sú už na našom oddelení, vtedy je už neskoro. My už nemáme ako zasiahnuť, môžeme ich už len liečiť a snažiť sa im pomôcť tak, ako sa len dá.

  Keď sa neočkovaní pacienti napokon vyliečia, s akým nastavením odchádzajú z nemocnice? Zmenia svoj pohľad na celkovú situáciu a toto ochorenie?

Čo mám ja skúsenosť s našimi pacientmi, tak určite áno. Dokonca aj dnes mi povedala jedna pani, že verí, že to mamina zvládne a sú jednozančne rozhodnuté pre očkovanie. Samozrejme, je tam istá ochranná lehota po prekonaní choroby a pacienti nemusia byť očkovaní hneď, ale je veľká škoda, že uvažujú takýmto smerom až keď chorobu už prekonali, pretože ide o skupinu šťastnejších ľudí. Je hrozné, že veľmi veľa ľudí nám zomiera a, dovolím si povedať, že úplne zbytočne. Rovnako veľa z nich, ktorí tu sú, zaberajú zbytočne miesto a tak nemôžeme robiť klasickú bežnú medicínu, na čo zas doplácajú ďalší pacienti s inými a rovnako dôležitými problémami.

  Čo by ste odkázali ostatným vy? Ako môžeme podľa vás prekonať túto pandémiu čo najlepšie?

Ľudia by si mali uvedomiť, že očkovanie je podľa mňa momentálne jediná cesta, ktorou sa dá ísť. Treba sa nad tým naozaj zamyslieť, uvažovať rozumne, racionálne, nechať si poradiť od odborníkov a od tých, ktorí s tým denno-denne robíme. Zároveň nepočúvať ľudí, ktorí sa do toho nerozumejú, nečítať hoaxy, nepočúvať žiaľ aj niektorých politikov, ktorí z toho vytĺkajú politický kapitál a naozaj sa vyjadrujú k veciam, do ktorých sa buď vôbec nerozumejú, alebo ich podsúvajú takým štýlom, že klamú verejnosť a preto veľa ľudí na to napokon aj doplatí.

mindpress ©