Banskoštiavničanka Janka odišla na ďaleký ostrov Bali a takto sa jej zmenil život
Pred niekoľkými rokmi sa rozhodla venovať štúdiu indonézskej kultúry, preto odišla na ostrov Bali, kde pobudla jeden rok. Za toto obdobie spoznala množstvo zaujímavých ľudí a našla tu aj svojho životného partnera. O tom, prečo sa na tento ostrov oplatí vycestovať, nám ochotne porozprávala sympatická Banskoštiavničanka Janka Yuliarta Takáčová, ktorá sa do svojho druhého domova pravidelne vracia.
Na Bali odišla Janka Takáčová úplne sama v roku 2017, najmä kvôli atmosfére ostrova, o ktorej veľa čítala. Zaujala ju predovšetkým kombinácia náboženstva a nespútaného života surferov. Spočiatku bývala v hlavnom meste Denpasar, aby bola blízko školy, ktorú tu navštevovala každý deň. Podarilo sa jej totiž získať štipendium Darmasiswa, ktoré poskytuje indonézska vláda ľuďom do 30 rokov z celého sveta. Vďaka tomuto štipendiu, ktorého cieľom je štúdium indonézskej kultúry, strávila na Bali jeden rok. “Zvolila som si indonézsky jazyk a kultúru a dostala som sa na univerzitu Udayana. Po niekoľkých mesiacoch som sa presťahovala do Canggu – do jednej z najrušnejších častí ostrova,” spomína na svoje cestovateľské začiatky Janka, podľa ktorej je Bali jednoznačne špecifické ľuďmi, ktorí tu žijú a rovnako aj nábožen-stvom.
Prevažnú časť obyvateľstva tvoria hinduisti, ktorí sa snažia svoj život žiť v súlade s prírodou, ľuďmi navôkol a bohmi. Ich zvyky a tradície sú jedinečné, veria v karmu, preto sa snažia navzájom si pomáhať, každý sa usmieva a nič také ako stres neexistuje. Na druhej strane veľkú skupinu prisťahovalcov tvoria moslimovia a kresťania, no Bali je jedinečné aj tým, že všetci sa navzájom rešpektujú. Každé spoločné sviatky oslavujú pokope bez rozdielu na vierovyznanie. “Práve ľudia sú tým, čo som si na Bali obľúbila najviac. Počas dňa sa viackrát modlia, preto môžete na každom kroku pred dverami alebo na ulici vidieť malé obetiny alebo cítiť vonné tyčinky,” hovorí.
Výnimkou nie sú ani časté zápchy, kedy sa na chvíľku uzavrie celá ulica, lebo domáci majú nejaký pochod do chrámu. Sama sa dostala na tradičnú lokálnu svadbu a Galungan – najväčšiu ceremóniu, kedy oslavujú víťazstvo dobra nad zlom. “Najzaujímavejší pre mňa bol balijský „nový rok“, ktorý volajú Nyepi. Je to tzv. „Deň ticha“, kedy celý ostrov na jeden deň po veľkých oslavách spomalí, resp. vypne. V ten deň nejde internet, nemôže sa zapáliť svetlo, nemôže sa variť, kričať, zabávať. Rodiny sú spolu, pozorujú mliečnu dráhu. Ja som deň strávila so spolužiakmi a pozorovanie hviezd z rooftopu bolo jednoznačne najlepším zážitkom,” približuje.
Životný štýl domácich je veľmi pohodový. Nikam sa neponáhľajú, na všetko majú čas a doslova žijú pre svoju rodinu. Tá má pre nich najväčšiu hodnotu, lebo sú odkázaní jeden na druhého. Väčšina pracuje v cestovnom ruchu, zárobky sú však minimálne. Ak niekto zarobí za mesiac 200 eur, je to nadpriemerná výplata. No aj napriek chudobe sú Balijčania šťastnejší ako my na Slovensku.
“Ľudia na Bali sa nesťažujú a nezávidia si. Nemajú si totiž čo závidieť, nemajú sa prečo hádať a byť nespokojní. 90% ľudí je chudobných. Neexistuje u nich žiadny sociálny systém, nepoznajú nič také ako PN-ka, dovolenka v práci, OČR, materská či dôchodok. Sú odkázaní sami na seba,” vysvetľuje sympatická Banskoštiavničanka s tým, že všetko je platené a nič nemajú zadarmo – školy, škôlky
aj zdravotná starostlivosť. Aj preto vnímajú smrť inak ako my. Keďže si nemôžu dovoliť navštíviť lekára, ľudia v Indonézii umierajú aj na choroby, ktoré sa u nás ľahko vyliečia.
Rodiny sú tu veľké, no mladí ľudia majú menej detí, ako bolo zvykom kedysi. “Každý z rodičov môjho priateľa má ďalších 7 súrodencov, čiže keď sme sa prechádzali v jeho rodnej dedine, každý druhý bol jeho bratranec, či sesternica,” hovorí. Krstné mená sú tu iba štyri – tie deťom dávajú rodičia podľa poradia, v ktorom sa dieťa narodí. Prvé a piate dieťa sa teda volá rovnako. Rozdeľuje ich druhé meno, ktoré im rodičia vyberú podľa dňa, kedy sa narodili. Nič také ako priezvisko neexistuje, čiže v jednej rodine sa každý volá inak, nemajú nič spoločné, čo by označovalo ich rod. Zároveň na Bali stále existujú kasty a tie „štyri krstné mená“ sú v každej kaste rozdielne.
Pred vypuknutím pandémie sa sem Janka Yuliarta Takáčová vracala raz ročne. Naposledy
tu strávila 6 mesiacov v roku 2021, kedy sa na Bali dalo dostať iba cez Business víza a podmienkou bola 5 dňová karanténa v Jakarte. Na Slovensko sa však aj s partnerom vrátili v novembri ten istý rok
a už v decembri tu mali svadbu. Teda dve – ceremony podľa ich tradícií na Bali a oficiálny sobáš aj s celou administratívou na Slovensku.
“Svadba na Bali bola v čase pandémie, preto sa jej nikto z mojej rodiny nemohol osobne zúčastniť. Všetci nás sledovali online na diaľku. Rituály a všetky sprievodné veci trvali viac než týždeň,” spomína
na jeden z najkrajších zážitkov. Každý deň totiž bolo potrebné absolvovať konkrétnu vec – poďakovať miestu, pozemku a budovám, Bohom pod zemou, predkom, či poďakovať Bohom na oblohe. Všetkých
z rodiny bolo potrebné pozvať osobne. Svadba tiež musela byť v deň, ktorý bol v ich kalendárny „dobrým“ dňom na svadby, čo pripadlo na 1.11. – u nás sviatok Všech Svätých. Skladala sa z viacerých krokov, väčšina z nich boli rituály spojené s vyjadrením vďaky.
“Oslavy prebiehali na severe Bali, v rodnej dedine manželovho ocka. Pomáhala celá rodina – chlapi sa starali o priestory, výzdobu, strážili v noci všetky obety, aby ich nepojedli zvieratá, ženy celé dni varili,” ozrejmuje. Od mája minulého rok sú však už traja a o pár mesiacov idú na Bali prvýkrát všetci spolu. “Momentálne žijeme na Slovensku, zdržiavame sa v Bratislave, kde má manžel prácu. Do Banskej Štiavnice sa pravidelne vraciame, manžel ju miluje. Veľmi má rád prírodu, prechádzky mestom, ale aj ľudí a jedinečné podniky plné domácich,” dodáva na záver.
zdroj: denník Plus jeden deň
foto: archív JT
super :)))))))))))))