Za sebou má prvú autorskú výstavu.
VEĽKÝ KÝR. Sympatická dievčina, s ktorou sa život nemaznal, má dnes dôvod na úsmev! Našla totiž svoje zaľúbenie v maľovaní. Dvadsaťpäťročná Michaela Kevelyová z Veľkého Kýra (okr. Nové Zámky), ktorej sa pred pár rokmi výrazne zmenil život pre zdravotné problémy, sa od minulého roka aktívne venuje maľovaniu. Nedávno sme dokonca mohli vidieť jej prvú autorskú výstavu v Nových Zámkoch a v tvorbe stále pokračuje. Jej obrázy nájdeme nielen na Slovensku, ale i v zahraničí.
Všetko malo rýchly spád Michaela Kevelyová odišla v roku 2015 na Cyprus za vidinou zárobku peňazí, aby si mohla zabezpečiť svoj vtedajší sen, ktorým bola navšteva New Yorku. Pobudla tu tri týždne, avšak príjemný pobyt sa pre náhle zdravotné ťažkosti zmenil na najťažšie dni v živote. Opisuje, že všetko prebehlo veľmi rýchlo. Jedno ráno sa zobudila s bolesťou v krčnej chrbtici. Spočiatku si myslela, že sa len zle vyspala alebo ju v práci ofúkla klíma. Keďže sama nevedela rozlíšiť vtedajšie pocity, rozhodla sa ísť do nemocnice, kde jej dali injekcie na uvoľnenie svalov a dostala nejaké lieky. “Domov som išla s tým, že do pravej ruky som nevedela nič chytiť, už bola tak uvoľnená. Myslela som si, že je to z liekov a injekcií, že to prejde. Prišla som domov, zaspala som a zobudila som sa s tým, že som si pravú polovicu tela vôbec necítila a nemohla som ňou hýbať,” začína svoje rozprávanie Michaela. Okamžite preto kontaktovala rodičov, že sa niečo deje a kamarát ju opäť zobral do nemocnice. “Snažil sa mi podať prvú pomoc, dal mi cukor pod jazyk, cestou do nemocnice som už padala v aute, nevedela som kontrolovať svoje telo a kým sme tam prišli, odišlo mi dýchanie a ihneď ma museli intubovať. Malo to rýchly spád,” hovorí s tým, že v minulosti žiadne zdravotné problémy, ktoré by mohli nasvedčovať takýmto zmenám, nikdy nemala. V nemocnici na Cypre zostala približne dva týždne a keď lekári zhodnotili, že je schopná prevozu, jej vďaka poistke preplatili cestu špeciálom. Tak sa dostala do Bratislavy a náledne do nemocnice v Nových Zámkoch.
Život sa jej zmenil… aj k lepšiemuJej diagnózu odborníci stanovili ako ischémyu miechy medzi stavcami C1 a C2. “Znamená to, že som mala nedokrvenú miechu a práve preto to mi telo prestalo fungovať zo dňa na deň. Presnú príčinu ale nikto nezistil dodnes. Na Cypre mi urobili komplexné vyšetrenie, trikrát mi prefiltrovali krv a nič nenašli. Je to stale záhada a všetko sú iba dohady,” približuje Michaela Kevelyová, ktorá pre zlepšenie svojho zdravotného stavu vyskúšala už čokoľvek od rôznych liečiteľov, kmeňové bunky, biologickú liečbu, no najviac jej pomáhajú niekoľkotýždňové rehabilitácie. Na otázku, o čom premýšľa človek v situácii, kedy sa mu v sekunde zmení život, odpovedá: “Možno sa človek opýta, že prečo ja? Aj ja som mala v sebe túto otázku, ale potom som sa skôr zamerala na to, že to všetko prejde a vrátim sa do normálu,” hovorí zamyslene. Dodáva, že je to zvláštne, pretože človek zostane odrazu odkázaný na pomoc iného, keď bol zvyknutý byť samostatný. “Kvôli tomu som bola smutná, aj som plakávala, pretože asi toto mi najviac vadilo. Človek ale musi prijať skutočnosť takú aká je a uvedomiť si, že si nepomôže nariekaním. Treba sa snažiť, aby to bolo stále lepšie,” myslí si Michaela. Aj napriek zlej skúsenosti, jej to však zmenilo život v niektorých smeroch k lepšiemu. “Jasné, zobralo mi to voľnosť pohybu, to by asi nikto nechcel a keby som povedala, že som takto šťastná, klamala by som, ale veľa mi to dalo do života. Či už nových ľudí, alebo som spoznala, kto je ozajstný priateľ v živote. Napriek všetkému z toho viem čerpať veľa dobrého,” pripomína.
Sú len dve možnosti Michaela Kevelyová tiež prednedávnom začala rozvíjať svoju lásku k maľovaniu a dnes sa už môže pýšiť svojou prvou autorskou výstavou, ktorú má za sebou. A ako sa k tejto činnosti dostala? S abstraktnou maľbou, ktorej sa aktuálne venuje, začala v období, keď vypukla pandémia koronavírusu. Pretože bola nútená zostať dva týždne v karanténe po návšteve rehabilitácie v Čechách, premýšľala, čo by ju mohlo zaujať. Keďže mala doma plátna a farby, povedala si, že to skúsi. “Našla som techniku abstraktnej maľby na internete a zistila som, že toto ma baví. Nadchlo ma to až tak, že sa mi začalo snívať o tom, aké farby skombinujem a aký obraz urobím. Povedala som si, že ma možno práve maľba bude raz živiť,” prezradila nám s úsmevom začínajúca umelkyňa, ktorá maľovanie považuje za určitú formu psychohygieny. Okrem toho, že si ním vypĺňa voľný čas, ide aj o určitú formu rehabilitácie, pri ktorej precvičuje pravú ruku. “Výstave som sa veľmi tešila, pretože som si nikdy nemyslela, že by sa také niečo mohlo niekedy stať. Som rada, že som mohla byť súčasťou tohto projektu a verím, že nebola posledná,” teší sa. V jej čerstvej vášni ju podporujú aj rodičia, ktorí sú v jej neustálej blízkosti a pomáhajú jej aj pri presune plátien, či klincovaní. Michaela je aj napriek neľahkej životnej situácii stále pozitívna a udržiava si elán a optimizmus. “Človek ho asi musí mať v sebe, mala som ho aj predtým, a myslím si, že týmto ochorením sa ešte viac rozvinul. Skôr si z tejto situácie robím srandu, milujem sarkazmus a čierny humor, preto ma máločo dokáže uraziť. Sú len dve možnosti – buď sa z toho človek zblázni, dostane depresie alebo si urobí srandu a prijme to. Treba všetko len prijať, makať na sebe a robiť pokroky,” uzatvára Miška.
Fotogaléria:
Komentáre k článku