Ukrajinka Tanya, ktorá prišla do Banskej Štiavnice: Každý deň počúvam o tom, kto zo známych zomrel vo vojne
KYJEV/B. ŠTIAVNICA – Z Kyjeva prišli až do Banskej Štiavnice, kde našli dočasné útočisko a aspoň nachvíľu si vydýchnu. Teraz rozmýšľajú, aké budú ich ďalšie kroky. Prichádzajúcich z Ukrajiny ubytovávajú mnohí súkromníci i ubytovacie zariadenia. Dve takéto rodiny prichýlil aj majiteľ penziónu, ktorý sa nachádza na Námestí sv. Trojice v Banskej Štiavnici.
Pre dve rodiny, 7 ľudí, sme boli na hraniciach Vyšné Nemecké, kde sme ich bez najmenších problémov našli pri jednom zo stánkov pomoci. Cesta sem im zabrala niekoľko hodín.
“Kvôli kontrolám len cesta zo železničnej stanice cez Kyjev trvala 2 hodiny, normálne je to 30 minút. Na každom kontrolnom bode ťa zastavujú a pozerajú doklady. Teraz je veľmi nebezpečné prechádzať cez mesto,” začína svoje rozprávanie Tanya, ktorá doma pracuje ako fitness trénerka. Keď sa im podarilo prísť na železničnú stanicu, čakali na vlak. Ani tie nedodržujú cestovný poriadok, preto veľa ľudí čaká aj naň veľmi dlho.
Niet sa čo čudovať – teraz veľa ľudí cestuje na západ Ukrajiny, aby tam mohli zostať, alebo prejsť cez hranice spolu s rodinou. Cez hranice však môžu prejsť iba ženy a deti, pretože muži od 18 do 60 rokov nemôžu odísť pre mobilizáciu. Opisuje, že keď prišiel vlak na nástupište, nastal chaos, pretože veľa ľudí chce evakuovať svoje rodiny, hlavne deti. Lístky sa nedajú kúpiť, pretože ide o vlaky určené pre evakuáciu, do ktorých sa snaží zmestiť čo najviac ľudí. Jednoducho si chcú zachrániť život a preto súhlasia aj s tým, že celý čas vo vlaku stoja.
“Nám sa podarilo nastúpiť a išli sme v preplnenom vozni. Obyčajne sú v kupé iba 4 ľudia, ale nás tam bolo 10. Keď vlak prišiel do Ľvova, do vozňa nastúpilo ešte viac ľudí. Bolo nás strašne veľa, ale všetci sa snažili pomáhať si navzájom v tak ťažkej situácii,” hovorí Irina, ktorá doma musela nechať svojho muža a prišla len s 13-ročnou dcérou Stefaniou.
V jednom kupé s nimi cestovali aj 2 ženy z mesta Irpiň, ktorých domov už bol úplne zničený a vôbec nevedeli kam ísť. Cesta vlakom im trvala 17 hodín a presne v ten deň sa iný vlak stal terčom ostreľovania. Napokon však prišli do Užhorodu, kde im pomohli dobrovoľníci. Zostali tu na noc v jednej rodine, ktorá ich ubytovala.
“Na ďalší deň sme išli na hraničný prechod Vyšné Nemecké, kde sme čakali iba 4 hodiny. Sem po nás prišli skvelí ľudia a odviezli nás do úžasného mesta Banská Štiavnica, ktoré sa nachádza asi 400 km od hraníc. Je to nádherne mesto, ktoré sa trošku podobá na Andreevskij zostup v Kyjeve. Veľmi si to vážime, že sa nachádzame v kultúrnom centre takého pekného mesta,” poznamenáva s úsmevom Tanya.
Blízki nám doma zomierajú
A ako vníma človek to, že musí odrazu všetko opustiť len s pár vecami a utekať zo svojej rodnej krajiny? “Myslím, že každý, kto opúšťal svoj domov cítil strach. Tým najpodstatnejším bolo zachrániť si život. Ani sme nemysleli na veci, ktoré musíme zobrať a vzali sme len to najdôležitejšie. V mojom kufri mám len spodné prádlo, mikinu, nohavice a hygienické potreby,” opisuje situáciu Tanya.
Pretože strávili veľa nocí v kryte, v metre a na parkoviskách, potrebovali iba vodu a teplé veci. Každý deň a každú chvíľu volali rodičom a blízkym, aby sa dozvedeli ako sa majú a či vôbec ešte žijú. Na vlastné oči videli, ako rakety a vojenské lietadlá ničia ich domy.
“Môj manžel zostal na Ukrajine. Ťažko sa mi s ním lúčilo, plakala som. Viete, pripomína mi to filmy o 2. svetovej vojne, keď sa ženy lúčili s mužmi, ktorí išli do vojny,” dodáva so slzami v očiach Tanya, ktorej sa v Banskej Štiavnici veľmi páči, ale každú chvíľu myslí na tých, ktorí zostali v rodnom meste. “Každý deň čítam správy o tom že niekto z mojich kamarátov už zomrel. Alebo, že príbuzní už prišli o domov a nemajú ani jedlo. Tiež viacerí známi prilši o členov rodiny alebo deti. A toto sa deje každý deň. Nesmierne sa bojím o tých, ktorí tam zostali. Čo bude ďalej a kam pôjdeme zatiaľ nevieme, musíme sa rozhodnúť,” uzavrela Irina.
mindpress
zdroj: denník Plus jeden deň
Fotogaléria:
Komentáre k článku